8. kapitola- Mýty

14. srpna 2009 v 11:50 | ninka |  My story of Jasper
Ako som sľúbila- pokračovanie mojej poviedky o Jasperovi. Hádam ste ešte na ňu nezabudli:) Tato kapitola je strááášne od veci...nelubi sa mi:P
Cez noc sa nedialo nič. Nekonečné ticho sa rozprestieralo popri nemocnici. Ľudí tadiaľ chodilo stále menej a menej až napokon nechodili žiadny. Na parkovisku zostalo málo áut- iba autá doktorov, sestričiek a iných pracujúcich v nemocnici a moje auto.
Parkoval som sa dobre skrytom mieste, kde ma nikto nevidel- pod obrovským stromom. Zaparkoval som tam náročky pretože to bolo kúsok pod Jalisinou izbou. Ešte sa tam svietilo.
Pozeral som tam bez jediného náznaku pohybu, ktorý by dokazoval, že nie som socha, ale teraz by ma k nej pokojne mohli prirovnať. Lepšie prirovnanie ani neexistovalo.

Nepočítal som hodiny, no zrazu som uvidel Jalisinu hlavu v okne. Pravdepodobne si posunula posteľ. Teda ona sama by to nezvládla, niekto iný jej ju musel posunúť. Ani som nevedel, či už mohla chodiť bez bolestí. Museli ju pridržiavať sestričky.
Videl som jej drobnú hlavu v okne a neprestal som sa pozerať. Nič okolo nebolo, nič som nevnímal. Ostatné pachy mi boli neznáme, cítil som iba jej pach. Špecifický pach, ktorý som sa snažil vryť si do pamäte. Aby som sa ho čo najrýchlejšie naučil ignorovať. Aby ma vždy tak veľmi nevytočilo, keď ho cítim. Aby som mohol byť v jej blízkosti a nekontrolovať si svoje dýchanie.
Túto vôňu som nevedel prirovnať k ničomu. Pri niektorých ľuďoch sa to dalo. Občas mi ich krv voňala ako dáka kvetina, drevo alebo ako známy parfum (áno, viem, je to hlúposť ale aj také už sa mi stalo). Ale táto vôňa mala úplne odlišné vlastnosti. Aj sladká, aj horká, vonia aj ako ruža aj ako ľalia. A je tam ešte veľa "ingrediencií", ktoré nehodlám pomenovať, lebo také názvy ešte nevynašli.
Skrčil som sa, keď sa pozerala mojím smerom aby ma náhodou nespoznala. To by znovu bolo otázok. Tá sa hádam nikdy nezastaví s pýtaním.
Jej tvár sa jemne naklonila na stranu a v tomto slabom geste som si uvedomil, že ju musím chrániť, nech sa stane čokoľvek. Pokiaľ nevie, čo za príšeru som, zostanem pri nej a keď sa to dozvie, určite sa mi bude vyhýbať a nebude sa so mnou chcieť stýkať, takže utečiem preč a nechám ju, budem ju tajne sledovať. Až dovtedy, dokedy ju prestane naháňať skupinka hravých upírov.
Zatriasol som hlavou. Jasper, si ty normálny? Vo vojne zabíjaš ľudí a premieňaš ich na upírov a teraz jedného z nich chrániš? A dokonca má pre teba inú vôňu ako ostatný. Ty, čo si vždy vravel, že ti všetci voňajú rovnako...že ich berieš skôr ako potravu, než ako živé tvory s právom na život.
Vyzeralo to tak, že moje teórie sa rapídne zmenili odkedy poznám Jalise. Zmenili sa k...ľudskejšej stránky mojej osobnosti. Poľudštil som sa.
Brr...zatriasol som sa. To je ozaj hlúposť. Nemohol som sa tak rýchlo zmeniť, to sa nedalo!
Počas mojich vnútorných rozhovorov sa Jalise vrátila späť do izby a už som ju tú noc nevidel.
Na oblohu sa pomaly dostával mesiac. Dnes bol v splne. Žiaril krásnou zlatou farbou ako žiarovka v strede ničoty. Nebo bolo čisté, ani znaky po oblakoch. Za krátky čas sa začali objavovať prvé hviezdy. Pár z nich som si pomýlil s lietadlami ako som hľadal Veľký a Malý Voz. Ale mesiac bol jednoznačná "hviezda" tohto večera. Ten ma vždy fascinoval a tak som sa naňho pozeral aj pár hodín v kuse. V túto chvíľu som bol neskutočne sám. Aj keď som v skutku celý život osamotený, teraz som bol naozaj sám. Ostatní ľudia ako keby vypli. Boli doma v posteli alebo niekde v bare. A ja som sa cítil vážne sám. A ešte viac keď som videl, ako sa v Jalisinej izbe zhaslo svetlo.
Nastala dlhá noc.
Stále sa nič okolo nehýbalo a tak som sa zahľadel na môjho vzdialeného priateľa- moju spriaznenú dušu mesiac. Keď som sa priveľmi nudil, rozprával som sa s ním. Ja viem, je to trošku choré ale keď už som tak dlho bez spoločnosti, musím si ju vytvoriť sám. Aj keď mi mesiac neodpovedá, jeho uspokojivé žiarenie mi dáva pokoj v duši.
Zasmial som sa predstave, ktorej verili skoro všetci ľudia- že ako náhle je mesiac v splne, všetci ľudia/vlkolaci sa premieňajú na vlkov, či chcú alebo nechcú. Samozrejme je to mýtus, to som vedel.
A rovnako veľa mýtov sa vzťahuje aj na nás- upírov. Čo to ten Hollywood s nami urobil? Vďaka tomu si ľudia myslia, že stačí cesnak a krížik aby nás odohnali. Nie je to pravda. Cesnak nevnímam a krížiky sú mi ukradnuté, lebo neverím v Boha nejako významne.
Ale to je podložené príbehom o Dráculovi- ktorého odháňali cesnakovými vencami od jeho obetí z ktorých postupne chcel urobiť upírov, takže zomreli. Tiež návštevníkovi, ktorý mal prísť na Dráculov hrad v Rumunsku okolití občania ponúkli krížik, ktorý si nakoniec zobral a zachránil mu pred Dráculom krk. Vravel som, že nehodno sa pri upírovi holiť ostrou žiletkou.
Ďalší mýtus sa skrýval v zrkadlách. Pridržiavam sa Dráculu. Jeho totižto nebolo v zrkadlách vidieť a vo svojom hrade ani žiadne zrkadlá nemal a keď nejaké uvidel, okamžite ho vyšmaril z okna.
Ja sa v zrkadle vidím normálne ako ostatní ľudia. Veď ako by som si upravoval vlasy?
Rozmýšľam nad ďalším mýtom, ktorý nie je úplne pravdivý ale niečo na tom bude. Vraví sa, že slnko spaľuje upírov, že nás zabíja. Síce nás nezabíja, ale poznačilo nás tým iskrením. Takže toto nie je až taký hlúpy mýtus ako tie predtým.
A znovu musím spomenúť Dráculu. On spával v truhle so zeminou s jeho vlasti, inak to nešlo. Spal s otvorenými očami. My nespíme vôbec a už vôbec nie v truhle.
Vlastne tieto mýty o upíroch nie sú celkom podložené. Ľudia si to iba vyvodili. Nikde nie je presne povedané, žeby upíry skutočne jestvovali. Veľa ľudí neverí.
Tak som sa dostal od rozoberania mojej upadajúcej teórie upíra, cez mesiac, vlkodlakov, mýty až po Dráculu. Ale Drácula bol celkom sympaťák. V dnešnej dobe už je chudák tak rozobratý do detailov, že ho musím ľutovať. Nechcel by som sa stať svetoznámym upírom, musí to byť otrava. Ešte budem dostávať listy so žiadosťami na uhryznutie. Len to by mi chýbalo.
Ani som sa nenazdal a prišlo ráno. Slabé lúče slnka dosiahli až k mojej pokožke. Natiahol som si na košeľu sveter a pozrel som sa na seba do zrkadla.
Moje oči boli také tmavé ako nočná obloha. Bol som hladný, cítil som to v krku. Pálenie.
Už len ten môj pohľad vyzeral hladno. Možno ešte stihnem malý lov v lese predtým, než pôjdem za Jalise. Nesmiem riskovať. Ísť za ňou hladný by bolo definitívne zlé.
Vyšiel som z auta a vydýchol som si. Nikto si pre ňu neprišiel. Zatiaľ nie...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Lady Vampire SB Lady Vampire SB | Web | 14. srpna 2009 v 12:58 | Reagovat

už som ten blend poopravila, takže tam zase je :-)

2 Piperka|aff♥| - I love you♥ Piperka|aff♥| - I love you♥ | Web | 14. srpna 2009 v 13:25 | Reagovat

Asi bych si měla nejdřív přečíst ty předešlé díly:-D Asi se do toho hned pustím...

3 Lenne, sb Lenne, sb | Web | 14. srpna 2009 v 13:31 | Reagovat

Náhodou je to moc pěkné :-)

4 Tanja - predtým M!SS KiTTy Tanja - predtým M!SS KiTTy | Web | 14. srpna 2009 v 14:34 | Reagovat

nieje to nejaké prevratné alei nak je to fajn ,) už teraz sa nemôžem dočkať pokračovania :) koľko to bude mať dielov?

5 ,,DoMíNkA,, ,,DoMíNkA,, | Web | 14. srpna 2009 v 18:14 | Reagovat

hojky..jak je ?? už se to krátí co za 14 dní je škola těšíš se??

6 Selene Selene | Web | 26. srpna 2009 v 18:11 | Reagovat

nie je to zlé...aspon si sem konečne niečo dala z tej poviedky...xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama